Dnes je zváštny deň. Po dlhých letných dňoch plných neskrotnej horúčavy a slnečných lúčov odrážajúcich sa od vlniacej sa vodnej hlasiny sa nad oblohou stiahlo tmavé mračno. Sem tam mi spadne na tvár kvapka akoby nebo ronilo drobné slzičky nostalgie. Áno, i to je cítiť v chladnom vzduchu pomaly prinášajúcom jeseň. Ležala som an tráve a vnímala. Občas som cítila i smrť.
Videla som obraz krajiny, v ktorej už všetko odišlo do nenávratna a zaliala ju čierňava . Bolo to ako deja vu. Niekde aom to už určite videla . Snívalo sa mi toa elbo som to videla v nejakej rozprávke? Naša myseľ je niekedy nevyspitateľná. Vynárajú sa mi rôzne situácie a spomienky. Chladný vetrík mi rpipomína môjho šarkana pretekajúceho s lietajúcim farebným lístím, na ktoré zaklopala staroba. Môj pes beží za mnou a diví sa nad touto nezmyselnou hrou. V lese rastú posledné huby a ja s babičkou sedíme na deke. Číta mi Babičku od Boženy Nemcovej. Pamätám sa, že keď babička v knižke umrela, vravela som si, že to ešte veľmi dlho potrvá, kým umrie tá moja a veľa vecí prežijeme. Vtedy som ešte nevedela, kam nás tento svet zavedie.
Lístie šuští na stromoch a chladný vzduch budí triašku na mojom tele. Hľadím an mesto. Mesto, v ktorom som strávila život. Tak dlhý a pritom tak kratučký. Na druhej strane sa vypína lesík a pred ním ležia stohy sena. Vánok sa pohráva so steblami trávy.
Spomínam na časy, keď bolo tak ľahké vstať a íst. Keď bolo všetko v poriadku. Keď ma čakal dlhý krásny život. Keď na mňa z neba hľadeli anjeličky a Pán Boh sledoval každý môj krok. Po lúkach sa tmolili moje malé nôžky a zakopávali o pníky stromov zrúbaných lesníkmi. Keď malé plody ríbezlí svietili načerveno z kríkov, ktoré som tak nadšene zbierala. Sadla som si na mäkký trávnatý koberec a hľadela do spektra dúhy. Aké krásne sú tie farby. A prečo sú také Sú ešte nejaké iné farby čo nepoznám? Panebože povedz!
Teraz ležím a hľadím do tmavomodrých mračien Slnečné lúče pomaly presvetľujú temné chumáče.Vraciam sa do starých koľají do zabehnutého bežného života, a pritom vlastne stále tak zvláštneho...
Videla som obraz krajiny, v ktorej už všetko odišlo do nenávratna a zaliala ju čierňava . Bolo to ako deja vu. Niekde aom to už určite videla . Snívalo sa mi toa elbo som to videla v nejakej rozprávke? Naša myseľ je niekedy nevyspitateľná. Vynárajú sa mi rôzne situácie a spomienky. Chladný vetrík mi rpipomína môjho šarkana pretekajúceho s lietajúcim farebným lístím, na ktoré zaklopala staroba. Môj pes beží za mnou a diví sa nad touto nezmyselnou hrou. V lese rastú posledné huby a ja s babičkou sedíme na deke. Číta mi Babičku od Boženy Nemcovej. Pamätám sa, že keď babička v knižke umrela, vravela som si, že to ešte veľmi dlho potrvá, kým umrie tá moja a veľa vecí prežijeme. Vtedy som ešte nevedela, kam nás tento svet zavedie.
Lístie šuští na stromoch a chladný vzduch budí triašku na mojom tele. Hľadím an mesto. Mesto, v ktorom som strávila život. Tak dlhý a pritom tak kratučký. Na druhej strane sa vypína lesík a pred ním ležia stohy sena. Vánok sa pohráva so steblami trávy.
Spomínam na časy, keď bolo tak ľahké vstať a íst. Keď bolo všetko v poriadku. Keď ma čakal dlhý krásny život. Keď na mňa z neba hľadeli anjeličky a Pán Boh sledoval každý môj krok. Po lúkach sa tmolili moje malé nôžky a zakopávali o pníky stromov zrúbaných lesníkmi. Keď malé plody ríbezlí svietili načerveno z kríkov, ktoré som tak nadšene zbierala. Sadla som si na mäkký trávnatý koberec a hľadela do spektra dúhy. Aké krásne sú tie farby. A prečo sú také Sú ešte nejaké iné farby čo nepoznám? Panebože povedz!
Teraz ležím a hľadím do tmavomodrých mračien Slnečné lúče pomaly presvetľujú temné chumáče.Vraciam sa do starých koľají do zabehnutého bežného života, a pritom vlastne stále tak zvláštneho...
Komentáre