Typické Vianoce. Čoraz viac rýchlejšie, plné stresu, náhaňania sa za darčekmi, vianočných výpredajov, „super“ ponúk mobilných operátorov, klišé vianočných prianí o pokoji, spolupatričnosti a iných ľudských science-finction či trápnych amerických filmov, ktoré rozcítia väčšinu slovenských duší. Nemôžem vystáť reči typu „Na sviatky by sa patrilo...“ alebo „Aspoň teraz buďme na seba milí.“ trvajúce nanajvýš polovicu decembra . Po zvyšok roka sa môžete potrhať aby si vás ľudia všimli. Áno, i ja patrím do tejto veľkej kapitalistickej skupiny.
Väčšinou o tomto čase upratujem, balím darčeky, nejaké rozdávam po kamarátoch či prinajhoršom bežím zopár dokúpiť. Tento rok je to inak. Ležím doma so zapáleným žalúdkom, a tak rozmýšľam, prečo tieto sviatky naďalej oslavujem. Neverím v Boha a už vôbec nepatrím ku kresťanom drkotajúcim sa na polnočnej omši (i keď im tak trochu závidím). Jedlo ma nefascinuje a darčeky skôr iritujú.
No uvedomila som si jednu vec, ktorá sa týka nás všetkých, či už v tejto dobe oslavujeme Vianoce s radosťou alebo nie. Sú to spomienky. Každé jedno dieťa vníma Vianoce ako niečo zázračné. Celých dvadsaťštyri dní si vyberá po jednom čokoládky a čaká na ten zázrak pod zeleným čudom, ktoré treba ovešať. Nemyslím si, že deťom ide naozaj o darčeky. Ide o to čakanie a prekvapenie a radosť, ktorú pri tom cítia. Ja som na Ježiška nikdy neverila (narozdiel od Mikuláša, na ktorého neexistenciu som prišla v šiestich rokoch a týždeň som preto srdcervúco plakala). Napriek tomu som verila, že tam niekde je a nejak sa na darčekoch podieľa. Farebné svetielka mi ho vždy pripomínali a cítila som ho pri srdci. Pre malé dieťa je jeho malý-veľký svet zložený z jeho najbližších.To aké Vianoce mu pripravia, také si bude pamätať.
Preto som si uvedomila, že Vianoce je potrebné naďalej oslavovať. Pre deti. Aby potom keď vyrastú, mohli si i v možno ešte viac komerčnom svete spomenúť. Možno i toto bol jeden z viacerých vianočných dojemných článkov, a možno píšem proti sebe. Ale veď predsa... všetci sme len ľudia s citmi.
Komentáre